SVIATOSŤ ZMIERENIA – SVIATOSŤ BOŽEJ LÁSKY

            Emiliano Tardif spomína jednu príhodu z čias svojho pôsobenia v Dominikánskej republike: „Vracal som sa autom do dediny. Ani som si nevšimol, že som prekročil predpísanú rýchlosť. Zastavil ma policajt na motorke, nahnevaný, lebo ma už niekoľko minút sledoval, no ja som nezastavil. Keď si prezrel moje doklady, ktoré som mu predložil, spýtal sa: ,Vy ste ten známy páter Tardif?‘ ,Áno‘, odpovedal som, ,chcete sa vyspovedať?‘
           Ako som spomenul spoveď, naľakal sa, vrátil mi doklady, len ma upozornil, aby som dodržiaval predpísanú rýchlosť. Nedostal som ani pokutu, ani predvolanie na súd, a to len preto, lebo mal strach! A ja to vidím často - bojíme sa spovede, pretože nechápeme, že je sviatosťou Božej lásky“, uzatvára svoj príbeh tento kňaz.
            Bojíme sa sviatosti zmierenia, lebo sa nechceme vzdať našich hriechov, s ktorými sme sa zžili, ktoré sa stali súčasťou nášho každodenného života, na ktoré sme si navykli. A pritom vieme, že od Boha sme práve pre tieto hriechy vzdialení. Veľmi sa bojíme požiadaviek, ktoré by na nás mohol mať. Čoho všetkého by sme sa museli vzdať, akým pokorením prejsť pri urovnávaní vzťahov, priznať to, čo sme pred inými doteraz skrývali. Nie je to ľahké a prejsť touto zmenou chce veľkého ducha. Nič však nevyváži milosti života v Pánovi. To, čo on ponúka, má hodnotu perly, kvôli ktorej, ako hovorí evanjelium, sa oplatí všetko predať a tú perlu kúpiť. Je iba jediný hriech, ktorý Boh nemôže odpustiť – ten, ktorý si ako taký nepriznáme, ktorý si sami pred sebou ospravedlníme, ktorý neľutujeme, lebo si myslíme, že nieto čo ľutovať.
            Buďme rozumní pri rozlišovaní vecí, ktoré pre nás majú cenu a ktoré nie.

Brány do raja sú dve: nevinnosť a pokánie. Kto z nás, ľudí slabých a úbohých, môže tvrdiť, že nájde otvorenú tú prvú? Tá druhá je však istá: Ježiš ňou prešiel, s krížom na pleciach, aby odčinil naše hriechy a pozýva nás nasledovať ho.
                                                                                                                                 Ján XXIII.